Keďže do hôr chodíme veľmi radi a relatívne často, vieme, že si treba dávať pozor na počasie. Sledovali sme ho celý týždeň pred odchodom z Madridu a vyzeralo veľmi zúfalo. Slnečno malo byť len v sobotu a v nedeľu, hneď prvé dni našej dovolenky. Pôvodne sme sa v sobotu chceli usadiť v campingu a oddýchnuť si po 5 hodinovej ceste autom, ale keďže hlavným cieľom našej dovolenky bolo zdolať Monte Perdido a za 1 deň to dajú len „trail runneri“ , vyrazili sme hneď po príchode.
Zaparkovali sme na verejnom parkovisku pri návštevníckom centre (Bus – Centro Visitantes Sector Ordesa – Parking Libre), odkiaľ pravidelne každú pol hodinu chodí autobus na lúku Pradera de la Ordesa, odkiaľ začínajú turistické trasy. Cena za spiatočný lístok je 4,5 € a kupuje sa priamo na mieste. Viac informácií nájdete na stránke parku Ordesa.
Parkovisko vyzeralo totálne preplnené, krúžili sme po ňom asi 10 minút, ale nakoniec sme mali šťastie! Bola totižto 1 hodina popoludní, a ak sme to chceli stihnúť do Refugio de Goriz pred zotmením, museli sme sa ponáhľať. Rýchlo sme nabalili ruksaky stanom, karimatkami, spacákmi a jedlom na 2 dni a bežali na autobus. Asi po 15 minútach sme boli na Pradera de la Ordersa a svižným tempom vyrazili na túru.
Prvá etapa výstupu na Monte Perdido
Cesta k vodopádu Cola de Caballo
Počas prvej etapy sme neustále predbiehali ľudí. Rodiny s deťmi, staršie páry v relatívne elegantnom oblečení, partičky kamarátov s chladiacimi ruksakmi plnými piva…Smerovali totižto k vodopádu Cola de Caballo kde sa dá pri rieke Arazas stráviť krásny deň v prírode. K vodopádu je to len 6 km cesty, počas ktorých nastúpate 500 výškových metrov, takže aby ste tam došli, nemusíte byť žiadni športovci. Pri rieke to bolo také krásne, že sme si spravili prvú prestávku. Tak nám tam bolo dobre! Ale dlhšie ako 10 minút sme sa zdržať nemohli, pretože nás ešte čakal poriadny kus cesty.
Od miesta, kde lesná cestička začína lemovať rieku Arazas je to už len kúsoček po rovinke k vodopádu Cola de Caballo. A akonáhle vyjdete posledný stupáčik od rieky, otvorí sa pred vami nádherný výhľad.
Druhá etapa výstupu na Monte Perdido
Horská chata Refugio de Goriz na úpätí Monte Perdido
Pri vodopáde Cola de Caballo to vyzeralo ako na prvého mája, tak sme len rýchlo cvakli nejaké fotky a ozajstná túra sa mohla začať. V tomto momente sme mali na výber, ako chceme prekonať 170 metrové stúpanie. Horskou cestičkou dlhou 1,4 km alebo kratšou, 0,6 km dlhou cestou, na ktorej konci treba zdolať ferratu? Môj dobrodružný duch a čas, ktorý nám zostával do zotmenia nás poslali cestou s reťazami.
Keď sme prekonali toto, vedeli sme, že náš cieľ dňa, horská chata Refugio de Goriz je za rohom. Boli to síce ešte 2 km so stúpaním 270 metrov, ale v porovnaní s nekonečnou cestou cez les a lezením s pomocou reťazí to už nebolo nič 🙂 Tak sme sa ponáhľali chytiť miesto pre stan pri horskej chate vo výške 2200 metrov nad morom. Keď sa Luis v júni snažil zarezervovať lôžko v Refugio de Goriz, neostávali už žiadne voľné miesta a pri debatách s inými milovníkmi hôr sme sa dozvedeli, že už vo februári je všetko vybookované. Teda, že treba plánovať s veľkým predstihom. Nám ale vôbec nevadilo postaviť si stan na lúke veľa chaty, kde bolo okrem nás asi 20 ďalších stanov.
Kemping pod holým nebom v Pyrenejach
Ako hovorím, ponáhľali sme sa, aby sme si našli aké také miesto na rovinke. Dorazili sme celkom grogy, takže strečing prišiel vhod. A hneď po ňom piknik v podobe chleba a fuetu (typ španielskej salámy). Horská chata ponúkala aj večere, ale povedali sme si, že keď už sme si to jedlo doniesli, nebudeme platiť 17,50 € na osobu za večeru…
Po takomto krásnom slnečnom dni sme mali v pláne v noci sledovať hviezdy, ale pre naše zmorené telá sa čakanie na noc zdalo nekonečné. Zaľahli sme niekedy okolo deviatej, keď už slnko síce zapadalo, ale do hlbokej noci ešte ostávala asi hodinka. Na ďalší deň sme totižto mali veľké plány. Vystúpať do 3355 metrov na Monte Perdido a potom to celé zbehnúť do začiatočného bodu, na Pradera de la Ordesa.
Výstup na Monte Perdido
Zobudili sme sa o 6:40, za tmy. Po raňajkách a prebalení všetkých vecí potrebných na jeden deň sme vyrazili. Stúpanie bolo už od začiatku strmé, a celý pelotón turistov sa tiahol na vrchol. Všetci okrem nás s kvalitným vysokohorským oblečením, mnohí s paličkami. Kúsok od horskej chaty stála slečna, ktorá zbierala informácie na štatistiky, Pýtala sa nás, koľko 3 tisícoviek sme zdolali (ehm, žiadne), ako dlho sa venujeme trekingu, či máme so sebou lekárničku prvej pomoci (ehm, zabudli sme ju v aute), a zapisovala čo sme mali obuté a oblečené. V rovnakom momente dotazovala aj mladú brazílčanku, ktorú zaujímala alternatívna, kratšia cestu, „Ruta de las 5 escaleras“ (Trasa 5 schodísk). Podľa toho, čo slečna hovorila, išlo o trasu strednej náročnosti, kde treba len trocha liezť. To znelo ako celkom dobrý nápad! Toto sme si mysleli ale len do momentu, kedy sme vyliezli prvé „schodisko“.
Ruta de las 5 escaleras
Cesta cez pošmykujúce sa kamene bola tak strmá, že sme šli takmer po štvornožky! Keby tam vtedy s nami nebola tá brazílčanka, asi by sme to nezvládli. Jej sebavedomie a presvedčenie nás povzbudili nasledovať ju. Bolo nám jasné, že Carina nie je žiadna začiatočníčka. Zdolala už 8 trojtisícoviek. Hoci potom ako sme vyliezli prvé schodisko, mali sme pocit, že sme napospas hôr (naspäť sa už vrátiť nedalo), jej sebavedomie nám pomohlo túto úvodnú paniku zvládnuť. Carina viedla a my sme ju nasledovali. Častokrát sme nevedeli, kadiaľ ďalej, ale Corina vždy našla cestu, ktorou sa cez kolmé 10 metrové steny dalo preliezť. Vyťahovaním sa rukami alebo vyzdvihovaním tela silou nôh.
Za každým z piatich „schodísk“ sme sa cítili neuveriteľne silní, ale zároveň plní obáv ako asi bude vyzerať to ďalšie. Vopred sme ich totižto nevideli. „Jednoduché úseky“ boli kamenisté a aby sme sa nedajbože nestratili, plná pozornosť bola nevyhnutná aj tu.
Camilaaa, no te vayas!
Častokrát sme Carinu spomaľovali, po vylezení „schodiska“ nám vždy zhora ukázala, ktorá cesta je najjednoduchšia a potom kráčala ďalej. Po druhom „schodisku“ Luis na ňu kričal „CORINAAAA, espera!“, meniac jedno písmenko v jej mene. Por treťom schodisku už z nej ale bola „CAMILAAAA, no te vayas“ 😀 Počas takmer celej cesty sme boli široko ďaleko len my traja a stratiť ju z dohľadu by mohlo mať fatálne dôsledky. Medzi tretím a štvrtým schodiskom sme ale za nami uvideli trojicu hikerov, čo nás značne ukľudnilo. S Carinou pred nami a trojicou za nami sme napokon zdolali 3355 metrov vysokú horu Monte Perdido! A Carine za to môžme byť viac než vďační. Hoci nám to touto „Trasou 5 schodísk“ smerom hore trvalo asi 5 hodín.
Výhľady z tej výšky boli neuveriteľné. Hory všade naokolo. 2779 metrov vysoká Punta Tobacor, ktorá sa vypínala na opačnej strane nad Refugio de Goriz zrazu vyzerala celkom malinká. A cesta po ktorej sme šli naprieč dolinou Valle de Ordesa k vodopádu, ako cesta pre mravčeky. Vietor tam fúkal ako o dušu, tak sme sa hneď poobliekali a odľahčili ruksak. No čo sa dalo čakať? Vyše 3300 metrov je vyše 3300 metrov…
Luis mi po príchode na vrchol povedal, že si mám sadnúť, že spravíme rituál. „Jasné, dáme si tuniaka“, povedala som skepticky. Vraj nie, vraj si mám sadnúť. Vytiahol nejaký papier. Boli na ňom rôzne naše fotky a zrazu som si všimla nápis „Vezmeš si ma?“. Luis ma požiadal o ruku??? Nemohla som tomu uveriť! Boli sme spolu už vyše 7 rokov a svadbe špeciálnu dôležitosť nedávali. Ale malo sa stať, stalo sa to. Povedala som ÁNO a cestou dole už kráčala zasnúbená.
Naspäť ku chate Refugio de Goriz
Smerom dole sme sa vybrali po bežnej horskej ceste, dobrodružstva už sme mali dosť. Prvá časť, takzvaná Escupidera bola tak strmá, že turistické paličky nám celkom chýbali. Escupidera dostala názov pretože keď sa tu udržiava sneh, tento úsek môže byť veľmi klzký a v prípade pošmyknutia vypľuť (escupir) človeka do vyše 100 metrov vysokého zrázu. V priebehu posledných desaťročí si tento úsek vyžiadak takmer 50 obetí. Pred výstupom na Monte Perdido si teda treba overiť klimatické podmienky. Ešte aj v lete sa tu môže udržať sneh. Je tu dokonca aj tabuľa, ktorá na nebezpečenstvo upozorňuje.
Por Escupiderou, medzi vrcholom Monte Perdido a vrcholom Cilindro de Marboré nájdeme ľadovcové jazero Ibón Helado de Monte Perdido. Vyzerá to tam ako mesačná krajina…A ja ako mimozemšťan 😀
Zvyšok cesty, potom ako sme nechali Ibón Helado po našej pravici, už bol úplne v pohode. Normálna horská cestička, medzníky na každom kroku. Všetko to boli len skaly, ale časť, kde sa ich farba rázom zmenila zo šedých na hnedé bola veľmi zaujímavá.
Nestíhame obed !!!
Ponáhľali sme sa do horskej chaty Refugio de Goriz, pretože do 16:30 dávali obed. To, že vrátiť sa naspäť k autu tento druhý deň sa už nestihneme, alebo teda lepšie povedané, že už to nezvládneme, nám bolo jasné. S tým obedom sme to ale mali v pláne dať! Bohužial, prišli sme asi o pol hodinu neskôr. Cesta z Monte Perdido bežnou cestou dole nám trvala asi 3 hodiny. Tak si zase dali niečo z našich zásob pod zub, oslavné vínko, že sme to celé zvládli a čakali na večeru. Okrem vína nám čakanie spríjemnilo aj stádo oviec, ktoré sa hnalo okolo horskej chaty.
Večera začala o 19 a hoci bola celkom drahá (17,5 € a osobu), stála zato! Zeleninovú polievku a kurča na omáčke s ryžou sme si mohli naberať, koľko nám žalúdok ráčil. Bezodný krčah vody a dezert bol v cene tiež. Navyše, pri stole sme sa porozprávali s párikmi hikerov a dozvedeli sme sa kopec zaujímavostí o iných trasách ktoré vedú z Refugio de Goriz. Postavili sme stan a zaľahli.
Pokojná cesta naprieč dolinou Valle de la Ordesa
V pondelok doobeda, cestou z Refugio de Goriz naspäť dole na Pradera de la Ordesa sme šli úplne pohodovým tempom . Už sme sa nikam neponáhľali a užívali sme si tie krásne výhľady na dolinu.
Tentokrát sme sa vybrali po tej dlhšej trase, bez reťazí. Ťahali sme so sebou dole smeti, ktoré sme za tie 2 dni vyprodukovali. Je to predsa chránená oblasť a Refugio de Goriz o to prosilo na nápisoch v chate.
Využili sme, že pri vodopáde Cola de Caballo nebolo ani živej duše a spravili si fotky aj tam! Predsalen, bol pondelok, niekedy okolo 10 ráno.
Cesta cez les bola fyzicky minimálnej náročnosti, zato psychicky sme toho už mali plné zuby 😂 Už sme jednoducho chceli byť naspäť v aute a ubytovať sa v campingu.
Ako naša dovolenka v Pyrenejach pokračovala? Po tomto trojdňovom výkone sme sa ubytovali v kempingu v dedine Torla a nasledujúce dni prešli krátke trasy pri dedine Torla, popri rieke Ara.
0 Comments